Juraja Loja priviedlo divadlo do depresie a k myšlienkam na smrť. Dostať sa z toho mu pomohli tieto dve veci

Vyčerpanie a depresie

Časté nočné nakrúcania, minimálny spánok a neustály tlak si začali vyberať svoju daň. „Keď sme točili nočné scény, spali sme dve, tri hodiny a hneď na druhý deň sme pokračovali v skúškach či v divadle. Človek na to musí byť fyzicky aj psychicky pripravený, ale aj tak ho to môže zlomiť,“ priznáva.

Vyhorenie u neho napokon prerástlo do hlbokých depresií. „Začal som mať stihomamy, alebo neviem, čo to presne bolo. Hral som v divadle postavu, ktorá bola psychicky extrémne náročná. V inscenácii Koniec hry som stvárnil plachého muža, ktorého mnohí prirovnávali k alter egu autora, pána Mitanu, ktorý vtedy bojoval s alkoholizmom. V tom čase som ani ja nemal ďaleko od pohárika a tie dva svety sa mi v hlave akoby spojili,“ spomína Loj.

Režisér Roman Polák mu počas skúšobného obdobia nedal jedinú pripomienku. „Pamätám si, že keď som počas predstavenia nemal repliky, v duchu som si opakoval: Si Juraj Loj, si Juraj Loj. Potreboval som si pripomínať, kto vlastne som, aby som sa úplne nestratil v postave a v tom všetkom, čo sa mi dialo v hlave,“ priznal.

Pomohli mu priatelia a šport

Počas šiestich rokov boja s depresiami sa snažil nájsť spôsoby, ako sa dostať späť k sebe samému. Pomáhalo mu, keď si pri každej činnosti vedome hovoril, čo práve robí. „Keď na mňa prišiel záchvat, začal som si hovoriť: Teraz ideš zobrať pohár, teraz ideš tamto. Bolo to jediné, čo ma dokázalo udržať v realite,“ opisuje svoju metódu zvládania ťažkých stavov.

To nie je všetko. Pokračovanie článku nájdete na ďalšej strane ↓

Komentáre