Od detstva k vnútornému boju
Junior vyrastal v rodine učiteľky a vojaka. Jeho otec zomrel, keď mal iba štyri roky. Strata ho zasiahla hlboko, no až v dospelosti si naplno uvedomil, čo mu chýbalo. „Sem-tam na cintoríne dáme reč,“ hovorí dnes už zmierený s osudom.
Detstvo mu spríjemňoval folklór, kde našiel priateľov a pocit prijatia. V súbore Zemplín nezáležalo na tom, ako vyzerá, alebo či má otca. Bol tam jednoducho sám sebou.
No po vysokej škole prišla Bratislava a nové výzvy. V meste, kde bol vzhľad dôležitý, sa Junior začal cítiť menejcenne. „Nemal som sa skrátka rád. Chcel som byť niekým iným, vyzerať lepšie, cítiť sa inak,“ priznáva.
Keď kilogramy pribúdali, sebavedomie mizlo
Junior si užíval novú slobodu v hlavnom meste. Konečne si mohol dopriať, čo chcel. Nemal hypotéku ani záväzky, všade jazdil autom a neobmedzoval sa v jedle. Výsledkom bolo 130 kilogramov a rastúca frustrácia.
